Finančná páka je pomer medzi maržou a požičanými prostriedkami a existuje v rôznych pomeroch - 1 : 100, 1 : 200, 1 : 500. Finančná páka 1 : 100 znamená, že obchodník musí mať na účte sumu, ktorá je 100-krát nižšia ako suma transakcie.

Pomer požičaných prostriedkov sa nazýva finančná páka. Jej hodnota sa pohybuje od 1 : 1 do 1 : 500. Znamená to, že zákazník môže kúpiť/predať meny v hodnote, ktorá presahuje maržu 500-násobne! Napríklad ak si zákazník zvolí finančnú páku 1 : 100 a vloží si na účet 100 dolárov, môže nakúpiť menu v hodnote 100 × 100=10 000 dolárov. Po nákupe meny s priaznivým rozdielom v kurze obchodník vykonáva predaj a obdrží tak zisk z výkyvov v kurze meny. Inými slovami, obchodník dokončujte transakciu. V momente uzavretia obchodu sa úver automaticky uzatvára a na účte obchodníka ostáva marža a zisk. Tento systém umožňuje obchodníkom nadobudnúť značné zisky, ktoré niekedy prevyšujú výšku marže použitej v určitej transakcii dokonca aj pri miernom rozdieli vo výmenných kurzoch. Riziko obchodníka je obmedzené iba výškou marže, keďže dealing desk broker neposkytuje skutočné prostriedky vo výške otvorenej transakcie, ale iba garantuje pripísanie celkového zisku alebo straty pri uzavretí obchodu. Uzavretie transakcie je opačná operácia - pri nákupe určitého množstva meny je predaj uskutočnený v rovnakom množstve a naopak.

Definícia páky je úzko spojená s maržou. Medzi týmito pojmami však existujú rozdiely. Pre obchodníka je však výhoda rovnaká - čím vyššia finančná páka, tým vyšší je pomer jeho vlastných prostriedkov a ziskových transakcií. Ako to ovplyvňuje samotné obchodovanie? Pozrime sa na históriu marže.

Princíp obchodovania s maržou bol pôvodne spojený s obchodovaním na komoditných trhoch. Komoditné burzy boli v 19. storočí trhy, na ktorých sa obchodovalo v hotovosti. Spostredkovateľmi na tomto trhu boli díleri, ktorí poskytovali služby ako realizovanie transakcií, peňažné prevody a spravovanie účtu. Brokeri spravovali účty špeciálnou metódou zaznamenávania, tzv. „kruhového“ zaznamenávania. Bola to najefektívnejšia metóda ako vysporiadať účty medzi klientmi pri častom predaji tovarov. Táto kruhová metóda výpočtov sa používala na termínovaných trhoch až do 30. rokov 20. storočia, pokým spĺňala svoj účel. Účastníci výmeny v rámci tejto metódy museli splniť svoje záväzky zmluvných strán, ako im to určovali kontrakty. Iba oni boli zodpovední za splnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy. Vďaka tomuto systému klienti nemuseli vložiť svoje vlastné prostriedky ako finančnú zábezpeku splnenia kontraktu a mohli obchodovať za nižšie ceny. Predošlá metóda vysporiadania bol výhodnejšia, keď väčšina transakcií bola čisto obchodná, teda nákup a predaj kontraktov predstavoval skutočný dopyt po tovaroch alebo tovare samotnom. Účastníci výmeny museli mať dostatočné finančné aktíva, aby sa zabezpečilo, že záväzky budú splnené za akýchkoľvek okolností.